Kostol sv. Heleny

Hýbec bol pôvodne samostatnou obcou v Hontianskej župe, prvýkrát sa spomína v listine z roku 1276 ako hraničný bod pri vytyčovaní majetku Malinovec (miestna časť Santovky). Pôvodne patril Hýbec šľachtickému rodu Hébeciovcov, ktorí vlastnili aj časť Malinovca a neďalekých Súdoviec. Pravdepodobne počas panovania Ľudovíta I. (1342 – 1382) získali Hýbec majitelia susednej obce Demandice – Deméndiovci. Jednou z možných príčin vyľudnenia pôvodne samostatnej obce bol tatársky vpád v rokoch 1241 – 1242. V novoveku sa lokalita v písomnostiach uvádza ako majer patriaci k Demandiciam. V 20. rokoch 20. storočia sa sem po prvej pozemkovej reforme prisťahovali rodiny zo stredného Slovenska.

Nad osadou Hýbec sa nachádza Kostol sv. Heleny, solitérna jednoloďová stavba s polygonálnym presbytériom, ukrytá na zalesnenom pahorku (139 m n. m.) pri cintoríne. Je to najstaršia zachovaná architektonická pamiatka v obci Demandice, ktorá je situovaná na jednej z vyvýšenín Ipeľskej pahorkatiny. Dosiaľ sa nepodarilo nájsť písomné pramene z obdobia stredoveku, v ktorých by sa kostol spomínal, či dokonca správy o priebehu jeho výstavby alebo obnovách. Ako rok výstavby kostola sa interpretuje letopočet 1023 vyrytý na neskorogotickom pastofóriu. Dáva sa do súvislosti s nariadením kráľa Štefana I. (997 – 1038), podľa ktorého si desať dedín malo spoločne postaviť kostol a majetkovo ho zabezpečiť. Jedným z takýchto kostolov mal byť údajne aj hýbecký.

V pápežský desiatkoch z rokov 1332 – 1337 sa spomína kňaz Konsolinus pri Kostole blahoslavenej Panny Márie – Consolinus sacerdos ecclesie Beate Virginis de Chievek. Niektorí historici stotožňovali lokalitu Chiebek (ani nie Chievek) s Hýbecom. Osídlenie Chievek však bolo identifikované ako Ipeľské Predmostie, maďarsky Hidvég. Preto nie je možné Hýbec stotožniť s lokalitou Chievek. Najstaršia známa hodnoverná správa o kostole tak pochádza až zo sklonku stredoveku, z 9. februára 1526. Oboznamuje o tom, že František z Kolárov do svojho testamentu zahrnul aj kostol v Hýbeci, ktorému odkázal jeden zlatý.

V období tureckých vojen a stavovských povstaní hýbecký kostol spustol, ale v 20. rokoch 18. storočia ho opravili. Sumu 100 zlatých vynaložených na renováciu kostola v Hýbeci uhradil jeden z miestnych zemepánov, Samuel Blaškovič. V tomto období nadobudol majetky v Demandiciach od Antona Grasalkoviča, brata svojej manželky Judity. Rodinná hrobka Blaškovičovcov, v ktorej boli uložené aj ostatky Judity Grasalkovičovej sa mala nachádzať pred krížom pri hýbeckom kostole. Predpokladá sa, že v tejto krypte môžu byť uložené aj ostatky rodičov Antona a Judity Grasalkovičovcov, ktorých presné miesto posledného odpočinku nie je dosiaľ známe.

V novoveku sa z Hýbecu stal majer a kostol bol označený už len za kaplnku, v ktorej sa procesie uskutočňovali iba na veľkonočný pondelok a sviatok svätej Heleny.

Pápež Gregor XVI. udelil 11. augusta 1836 hýbeckému kostolu privilégium o odpustkoch, ktoré bolo možné každých sedem rokov obnovovať. Časom sa zaradil medzi obľúbené pútnické miesta. Na púťach v nedeľu po sviatku sv. Heleny (18. august) a na sviatok Narodenia Panny Márie (8. september) sa zúčastňovalo viac ako 3000 veriacich.

Kostol sv. Heleny mal podľa opisu z roku 1858 "päť vysokých, na dĺžku dlane úzkych okien na južnej fasáde, na ktorej boli aj jedny staré dvere podobného štýlu a (vo vnútri) malý oltár zasvätený Panne Márii." Alex Paczolay sa v roku 1865 o kostole vyjadril, že bol vo výbornom stave rovnako ako pustovňa.

Na začiatku 20. storočia bol kostol opäť ohrozený a v neutešenom stave. V roku 1905 požiadal farár Ľudovít Pokorný o pomoc pri rekonštrukcii aj Uhorskú pamiatkovú komisiu, ktorá na prieskum vyslala svojho spolupracovníka, staviteľa Otta Sztehla. Stav kostola popísal a zhodnotil nasledovne: "K pozdĺžnej lodi s rovným trámovým stropom je pripojená svätyňa s nepravidelným polygonálnym záverom tiež s rovným trámovým stropom. Polkruhový víťazný oblúk sa nenachádza v osi kostola a pravdepodobne je neskorší. Vo svätyni sa nachádza renesančné z kameňa vytesané pastofórium zo 16. storočia, na ktorom je vyznačený letopočet, ktorý je ale nečitateľný kvôli silnej vrstve vápna. ...Kvôli slabým základom sú múry na mnohých miestach poškodené trhlinami. Kostol je nízky, preto nie sú nebezpečné."

Interiér lode bol od presbytéria odčlenený polkruhovým víťazným oblúkom s nábežnými rímsami. Jeho dnešný asymetrický tvar je pravdepodobne výsledkom niektorej novodobej statickej úpravy. Na základe nálezu neskorogotických klenbových rebier v sekundárnych polohách vieme, že minimálne presbytérium bolo pôvodne zaklenuté. Pravdepodobne s neskorogotickou stavebnou etapou súvisí aj kamenné pastofórium v severnej stene presbytéria, ktoré má ústupkovú profiláciu lemujúcu obdĺžnikovú niku, nábežnú i vrcholovú rímsu. Podľa historickej fotodokumentácie zo začiatku 20. storočia vieme, že bočné steny pastorfória boli pôvodne lemované aj prepletanými prútmi.

Nápis na čelnej stene patofória ANNO D I 1023, ktorý sa v minulosti pokladal za doklad starobylého pôvodu kostola, nebolo možné preskúmať. Predpokladá sa, že ide o mylný prepis pôvodného letopočtu "1523", ktorý by mohol korešpondovať nielen s tvaroslovím pastofória, ale aj samotného vstupného portálu a mohol by tak datovať ukončenie opísanej neskorogotickej prestavby.

Posledná tretia stavebná etapa kostola bola identifikovaná v podobe viacfázového zabezpečenia staticky narušenej sakrálnej stavby. Okrem rozsiahlych trhlín sa statické poruchy prejavili dodnes viditeľným vyklonením bočných stien lode smerom na juh a ich priestorovou deformáciou.