Kostol sv. Mikuláša, biskupa

Stredoveký Kostol sv. Mikuláša je situovaný na vyvýšenej polohe, na úpätí kopca Veľká Morda na juhozápadnom okraji obce Sazdice. Tvorí vizuálnu i historickú dominantu obce, ležiacej na historickej ceste vedúcej zo stredoslovenských banských miest do Ostrihomu. Architektonickú výnimočnosť tejto sakrálnej stavby podčiarkuje skutočnosť, že si kostol dodnes zachoval svoju pôvodnú stredovekú podobu i maliarsku výzdobu.

Sazdice patrili medzi 21 stredovekých trhových sídel na území Hontianskej stolice. Podľa najstaršej písomnej správy patrili Sazdice pôvodne medzi majetky komitátneho hradu Hont. V období stredoveku sa tu v chotári nachádzalo viacero menších osád a už na konci 13. storočia patrili niekoľkým zemepánom. V neskoršom období pôvodné zemianske samoty zanikli a od 15. storočia sa Sazdice vyskytujú v listinách najčastejšie pod latinským pomenovaním Zazd a Zaazd. Prvá známa zmienka o sazdickom kostole pochádza z roku 1414 a spomína sa v ňom aj jeho zasvätenie patrónovi kupcov, cestujúcich a pútnikov.

Podľa najstaršej zachovanej vizitácie z roku 1692 bol Kostol sv. Mikuláša postavený z pevných múrov, svätyňa a sakristia boli zaklenuté, loď mala trámový strop. Vizitačný protokol z roku 1754 obsahuje údaj aj o tom, že kostol bol v časoch vojen sprofanovaný, ale protestantom odňatý a opäť vrátený do užívania katolíkom. Vo vizitácii z roku 1779 sa uvádza, že do kostola sa schádzalo po piatich schodoch a sakristia bola ešte o jeden schod nižšie. Vo svätyni sa nachádzal veľký drevený oltár, celý vyrezávaný, zasvätený patrónovi sv. Mikulášovi a hodnotený ako skvelá práca.

V roku 1898 sa pri schvaľovaní plánovanej obnovy kostola dostal objekt do pozornosti členov Uhorskej pamiatkovej komisie a boli v ňom objavené nástenné maľby. V rokoch 1899 – 1900 prebiehali na kostole viaceré práce, ktorými najzásadnejšími boli vybratie južného vchodu a asanácia schodov, asanácia klenby vo svätyni, vysekanie otvoru na emporu a dvoch okien, nový krov nad svätyňou s novým stropom, nová empora, vonkajší vstup na emporu so strieškou a stĺpmi z dubového dreva, nové dvere do kostola i do sakristie a na emporu.

Historik umenia Kornél Divald zaznamenal o kostole na začiatku 20. storočia: "Jednoloďová budova zo 14. storočia v lodi s trámovým stropom, so svätyňou s rovným uzáverom a dnes tiež s rovným stropom s oknami s trojlistovými kružbami. Vľavo od oltára je pastofórium s trojlistovou kružbou. V sakristii je jedna krížová klenba na svorníku s monogramom jhs. Nástenné maľby: vo svätyni za hlavným oltárom vyblednuté postavy troch svätých v poloblúkových maľovaných arkádach; pri južnom okne vo svätyni po oboch stranách opäť dvaja svätci... Horná tretina južného vstupu je členená tromi rybinami a tromi doskami hruškovitého profilu. Bez veže."

Hlavný oltár sv. Mikuláša s barokovými sochami sv. Petra a Pavla, s obrazom sv. Mikuláša a Korunovania Panny Márie v nadstavci, rovnako ako bočný oltár so súsoším Krista na kríži a plastikami Panny Márie a sv. Jána, ktorý bol tiež zničený, pochádzali z obdobia okolo roku 1700. Barokové plastiky sv. Mikuláša, sv. Ladislava, sv. Štefana, sv. Juraja, sv. Petra a Pavla zdobili kostol ešte v roku 1993. Posledné dve menované boli v danom roku odcudzené a interiér neskôr zdobili sochy sv. Terézie, sv. Jozefa, Panny Márie, sv. Márie Magdalény, sv. Johanky z Arku, Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.

Dnešný vstup vedie cez malú predsieň pristavanú do stredu juhozápadnej fasády lode, pričom sedlovú strechu lode zakončuje drevená zvonová vežička, v ktorej sa nachádzajú dva zvony z roku 1923 a jeden z roku 1854. Hlavná pozdĺžna os kostola je nezvyklo orientovaná v smere juhozápad-severovýchod a celková dĺžka dnešného kostola dosahuje 19,5 metra.

Doterajšie výskumy preukázali, že už v najstaršej vývojovej etape bola vybudovaná základná hmota dnešného kostola. Tá pozostávala z dnešnej obdĺžnikovej lode a kvadratického presbytéria. Obe časti boli vymedzené kamennými múrmi hrúbky okolo 83 centimetrov. Ich materiál pozostával z lomového šedého tufu s občasným výskytom tehál nesúcich odtlačky prstov, kladených do jemnozrnnej vápennopieskovej malty.

Presbytérium kostola bolo na rozdiel od dreveného stropu lode pôvodne prekryté rebrovou krížovou klenbou, ktorú neskôr zo statických dôvodov zbúrali. Z konštrukcie klenby boli počas výskumov odkryté konzolové nábehy osekaných klenbových rebier, situované v kútoch presbytéria. Zvyšky rebier s klinovou výžľabkovou profiláciou boli identifikované v druhotných polohách, ktoré sa dostali ako stavebný materiál po strhnutí klenby v 18. storočí.

Súčasťou výbavy interiéru presbytéria boli odkladacie niky a malé kamenné výklenkové pastofórium na okraji severovýchodnej steny, ktoré bolo ale na rozdiel od dnešného menšie štvoruholníkové. V dolnej časti bočnej juhovýchodnej steny sa nachádzal výklenok sedílie. Zachoval sa ucelene v šírke 140 cm aj s polkruhovým záklenkom a jeho ostenie s okosenou profiláciou bolo zhotovené z opracovaného kameňa.

Zachovaný vstupný portá v strede juhovýchodnej fasády tvoril pôvodnú súčasť vstupného priečelia kostola a patrí k jeho najozdobnejším kamenárskym prvkom. Reštaurátorským výskumom sa na vonkajšom povrchu jeho ostenia zistili pigmenty modrého azuritu, ktoré napovedajú, že portál na vstupnom priečelí dominoval nielen svojou veľkosťou a tvaroslovím, ale aj pestrofarebnou maľovanou výzdobou. Dnes má portál zvýšenú proporciu, ktorú nadobudol až neskôr, po znížení prahu a priľahlého terénu. Pôvodne bol o meter nižší a dosahoval svetlú výšku 199 cm.

Okolo prelomu 15. a 16. storočia bol kostol rozšírený o prístavbu sakristie, napojenej na severozápadnú stenu presbytéria. Prístavba štvoruholníkového pôdorysu je prístupná kamenným portálom s tmavosivou maľovanou paspartou. Interiér sakristie bol prekrytý dodnes zachovanou krížovou rebrovou klenbou. Rebrá klenby sa zbiehajú do kruhového svorníka v ktorom sa nachádza kristologický nápis "yhs", čo v prepise znamená yh(esu)s.

Počas reštaurovania v roku 2021 bolo na vnútorných stenách sakristie objavených päť fragmentov konsekračných krížov a na severovýchodnej stene negatívny odtlačok oltárneho stola – stipesu. V roku 2023 bola zreštaurovaná odkrytá baroková tehlová podlaha sakristie z obdobia 18. storočia. Vďaka tehlovej značke "CE" bola identifikovaná tehliarska dielňa: "Comes Eszterházy".

Spoločne s výstavbou sakristie došlo aj k prestavbe pastofória v severovýchodnej stene presbytéria. Staršie výklenkové štvoruholníkové pastofórium bolo zväčšené a doplnené o ostenie s kamennou kružbou v podobe "mníšky" s čiernym náterom. Vnútro pastofória bolo zjednotené vápenným náterom s jednoduchým motívom farebných červených a okrových krížikov a čiernym náterom tiež zvýraznili skosenú hranu víťazného oblúka v severovýchodnej stene lode. V roku 2024 bolo pastofórium obnovené pre uchovávanie Oltárnej sviatosti. Na uzavretie niky bola zhotovená štylizovaná kovaná mriežka, ktorá materiálom i tvarom pripomína pôvodný stredoveký detail, ktorý sa v skutočnosti nezachoval.

Kompozíciu malieb na hornej časti juhozápadnej steny presbytéria možno skúmať len vo fragmentárnom stave. Zachovaná je spodná časť výjavu Zmŕtvychvstania, ktorá zobrazuje okamih, keď Kristus jednou nohou vystupuje zo zatvorenej hrobky. Na severovýchodnej stene presbytéria sa nachádza výjav Posledného súdu. Priamo nad gotickým oknom sa nachádza Meiestas Domini. Postavu Spasiteľa – tróniaceho uprostred mandorly z farebných pásov – možno sotva rozoznať. Po oboch stranách tróniaceho Krista sú rytou linkou predkreslené dva gotické kalichy. Napriek tomu, že vidieť len ryhy, umelcova snaha o detailné zobrazenie je zjavná. Podrobný reštaurátorský výskum odhalil, že táto nástenná maľba nepochybne vznikla počas primárneho omietnutia interiéru kostola v rámci prvej maliarskej výzdoby v rokoch 1330 až 1351.

Väčšina maliarskej výzdoby zostala zachovaná najmä v presbytériu. Maľbou boli ale vyzdobené aj steny lode kostola. Jedinečným dôkazom tohto predpokladu je zachovaná podkresba na juhovýchodnej stene lode. Jej ústrednou postavou je Panna Mária s Ježiškom v náručí. Pred ňou vidieť adorujúce mužské postavy, čo by naznačovalo výjav Klaňania sa troch kráľov, avšak pri podrobnom zhodnotení obrazu možno za postavou Márie zbadať tiež staršiu ženskú postavu so šatkou na hlave. Preto môže ísť aj o zobrazenie výjavu Predstavenia Ježiša v Jeruzalemskom chráme.

Odstránenú dvojtretinovú zámurovku portálu nahradili drevené dubové dvere s kovanými závesmi osadené na pôvodné pánty, vyhotovené podľa dobových analógií. Dožité drevené okenné výplne z roku 1932 v stredovekých okenných otvoroch vystriedali okná s olovenou vitrážou s terčíkmi na základe anológií. Prístavba predsiene juhozápadného vstupu do kostola zostala zachovaná z dôvodu funkčného vstupu do kostola.

Lokálne výmeny a opravy absolvovala aj drevená zvonová vežička kostola. Zároveň priebežne počas obnovy a reštaurovania prebiehali aj úpravy okolia kostola, pri ktorých sa odstránilo nevhodné novodobé oplotenie a kostol opäť získal prirodzené historické prostredie, podporujúce jeho urbanistickú dominanciu na návrší obce.

Kostol bol po obnove slávnostne posvätený 28. mája 2022 banskobystrickým biskupom Mariánom Chovancom. V presbytériu bol v roku 2023 vymurovaný nový fixný oltár, ku ktorému bola v roku 2024 typologicky doplnená aj murovaná ambona.

Komplexné reštaurovanie celého kostola bolo realizované s dlhšou prestávkou v priebehu viac ako dvoch desaťročí. Celý tím ľudí, ktorý stál za reštaurovaním interiéru a exteriéru Kostola sv. Mikuláša v Sazdiciach bol v roku 2024 ocenený Výročnou cenou časopisu Pamiatky a múzeá za rok 2023 v kategórii reštaurovanie.